Bernard de Fontenelle - Návod ako popularizovať kozmológiu s presahom do 21. storočia

Bernard le Bovier de Fontenelle (1657-1757) je známy ako jeden z prvých popularizátorov vedy a vedeckého poznania. Svojou kozmologickou štúdiou nadväzujúcou na Descartovu, resp. karteziánsku kozmológiu pripravil voľnú cestu neskorším popularizátorom fyziky a vedy všeobecne. Karteziánska mechanistická fyzika, ktorá vysvetľovala javy a procesy na korpuskulárnom princípe odmietala silové pôsobenie častíc. To sa pretavilo aj do dobovej kozmológie príspevkami vtedajších astronómov odmietajúcich klasickú ptolemaiovsko-aristotelovskú hypotézu o pevnom sférickom upevnení nebeských objektov. Rovnako sa v prvej polovici 17. storočia začala rozvíjať a rozširovať teória heliocentrizmu, ktorá je základným stavebným kameňom de Fontenellovej popularizačnej práce.

Hlavným spisom, v ktorom sa de Fontenelle venuje popularizácii vedeckého poznania a rovnako svojej filozofickej kozmológii sú Rozhovory o mnohosti svetov (1686). V priebehu jeho života sa však text dočkal viacerých upravených a doplnených vydaní, ktoré upravovali niektoré vedecky zastarané informácie z pôvodného vydania. Základom uvedeného spisu je rozhovor Bernarda de Fontenelle s fiktívnou markízou, ktorá má predstavovať laickú verejnosť. Aj z tohto dôvodu autor využíva jednoduchý jazyk, vyvaruje sa zložitých vedeckých termínov, miesto ktorých vyjadruje fyzikálne či astronomické javy pomocou metafor. Sám priznáva, že filozofiu, do ktorej zahrnul i fyziku, nechcel ponímať prísne filozoficky, ale spôsobom prístupným pre neodbornú verejnosť: „Snažil som sa priviesť filozofiu k tomu, aby nebola príliš suchopárna pre mondénne publikum (gens du monde) a ani príliš ľahkovážna pre učencov“ (de Fontenelle, 2020, s. 57). Aj napriek tomuto tvrdeniu sa de Fontenelle pri vysvetľovaní svojich kozmologických predstáv občas púšťa do filozofického monológu, resp. dialógu s markízou, najmä ak ide o predstavy spojené s obývateľnosťou Mesiaca a iných planét slnečnej sústavy.

Autor sa teda v Rozhovoroch venuje nielen popularizácii dobových vedeckých teorém a objavov ako je dôkaz obehu Zeme okolo Slnka a jej otáčanie okolo vlastnej osi, ale dotýka sa aj problematiky ľudského poznania, rovnako ako možností mimozemského života a zvláštností jednotlivých planét slnečnej sústavy. Práve v týchto bodoch de Fontenellovej kozmológie badáme najciteľnejší filozofický rozbor jeho vlastných úvah. V kapitole s názvom O tom, že Mesiac je obývanou krajinou predstavuje francúzsky mysliteľ markíze myšlienku, že Mesiac môže byť v skutočnosti obývaný. „Ja sám, aj keď sa domnievam, že je Mesiac obývaný, napriek tomu žijem v pokoji s tými, ktorí tomu neveria. Som pripravený pridať sa čestne k ich názoru, keby bol presvedčivejší. Zatiaľ však stále čakám, kedy budú mať nad nami zrejmú výhodu. Len preto som sa priklonil na stranu obyvateľov Mesiaca“ (de Fontenelle, 2020, s. 79). Je treba mať neustále na pamäti, že tento spis vydal autor v roku 1686, takže dnes na tieto úvahy môžeme nahliadať s jemným úsmevom. Pravdou však zostáva, že už v tej dobe, kedy sa len rozvíjal duch osvietenstva, sa našli myslitelia, ktorí otvorene a explicitne písali o možnosti mimozemského života. V uvedenom spise zachádza de Fontenelle tak ďaleko, že si dovolí uvažovať nad popisom, ako títo cudzinci z ďaleka môžu vyzerať a aké môžu byť ich charakterové črty. Rozhodne vraví, že nejde o ľudí. „Vôbec neverím, že na Mesiaci sú ľudia. Vidíte, ako sa líši príroda odtiaľ až po Čínu. Iné tváre, postavy, zvyky, takmer aj iné zásady uvažovania. Odtiaľ až na Mesiac potom musí byť zmena ešte výraznejšia“ (de Fontenelle, 2020, s. 88). Život na Mesiaci je úplne odlišný od toho na Zemi a mesační obyvatelia tomu prispôsobili aj svoje zvyky a životy. Zároveň sú však v Rozhovoroch mimozemšťanom pripisované rôzne pozemské „profesie“ ako filozof, básnik, či cestovateľ. Obyvateľov de Fontenelle nepriradil len Mesiacu, ale aj iným planétam obiehajúcim okolo Slnka. V nasledujúcich kapitolách splývajú vedecké fakty s romantickými predstavami a niekedy až bláznivými hypotézami nielen o domorodcoch obývajúcich extraterestriálny priestor, ale aj o planétach samotných. Klimatické podmienky na jednotlivých planétach určujú fyzické aj duševné rysy jednotlivých obyvateľov. Títo jedinci môžu mať dokonca odlišné zmysly než pozemšťania. Napríklad obyvatelia Merkúra sú veľmi tmavej pleti a keďže horúca klíma spôsobuje duševné otupenie, jednajú bezcieľne a nemajú žiadnu pamäť. Aj napriek tomu sú veľmi pohybliví a čulí. Mars podľa francúzskeho filozofa nie je zaujímavou planétou a keďže je veľmi podobný Zemi, nestojí za výraznejšie skúmanie. Naopak Jupiter a Saturn sú veľmi zaujímavými planétami, ktorých veľkosť znamená množstvo neprebádaného priestoru aj pre ich obyvateľov samotných. Keďže je Saturn ďaleko od Slnka, jeho obyvatelia sú pomerne flegmatickí a pomalí. Autor vyslovuje potešenie nad tým, že Zem je v ideálnom priestore slnečnej sústavy, pretože tu nie je ani horúco, ani príliš chladno a teda aj pozemšťania disponujú ideálnymi telesnými aj duševnými proporciami.

Úvahy o obývateľnosti iných planét majú z pohľadu autora aj napriek zastaraným predstavám dvojaký prínos. Prvý je rýdzo vedecký. Predstaviť hypotézy o mimozemskom živote aplikujúc v tomto smere vedecké poznatky z astronómie, ale aj o klimatických podmienkach, a ich vplyve na život bolo v polovici 17. storočia celkom populárnym krokom, najmä po objavení a preložení antických atomistických spisov, ktoré pojednávali o existencii iných, aj alternatívnych svetov. Dnešné výskumy hľadajúce život v ďalekom vesmíre a bádanie po potenciálne obývateľných exoplanétach, resp. superzemí môžeme označiť za duchovných pokračovateľov osvieteneckých úvah. Druhý prínos je filozofický a stavia práve na vedeckých poznatkoch. Myšlienky o tom, aký je vonkajší vesmír, aké je prostredie na jednotlivých planétach, akí sú obyvatelia na cudzích planétach, ako žijú a ako myslia sú len čiastkovými príkladmi toho, ako môže veda a filozofia spolupracovať. Filozofický rozmer dávajú tomuto spisu rovnako už spomínané reflexie o povahe vedy a filozofie, a o ich (možno spoločnej) budúcnosti.

Vo Fontenellovych úvahách však nemusíme hľadať len vedecké skúmanie širokého vesmíru  ̶ naopak, autor sa snažil o priblíženie neznámeho a vzdialeného, a ponúknutie spôsobu ako možno o vesmíre „moderne“ rozmýšľať. Nekonečnosti vesmíru sa človek nesmie báť, ale musí k nemu pristupovať s rozumom, pokojom a rozvahou. Je jednoduché si všimnúť, že de Fontenelle využíva pri svojich popisoch mnoho analógií s našou Zemou, s podmienkami na nej a tiež s jej obyvateľmi, teda ľuďmi, aby vyjadril možnosti života niekde inde. Svojím pozitívnym hodnotením umiestnenia Zeme tak metaforicky pozitívne hodnotí aj raný osvietenský rozvoj vedy, kultúry a všeobecne obyvateľov dobovej Európy.

"Mnohosť svetov" však nemusí znamenať len pluralitu obývaných planét našej sústavy či metaforický popis v tej dobe novoobjavených zákutí Zeme. Po vzore atomistov môže ísť v určitom zmysle aj o mnohosť celých vesmírov. Kozmológia Bernarda de Fontenelle vskutku nemusela s niečím ako je mnohosť vesmírov vôbec pracovať, avšak môžeme nájsť niekoľko styčných bodov, ktoré mohli slúžiť ako inšpirácia pre budúcich vedcov, či popularizátorov fyziky.

Slovo "svet" (vo fr. origináli "le monde") môže mať viacero významov. Môže znamenať nám známy priestor, napríklad planétu Zem, náš životný priestor, avšak aj hviezdnu, či planetárnu sústavu. V kozmológii sa týmto termínom bežne označuje celý vesmír, realita alebo súbor všetkých vecí, ktoré sa v tejto realite vyskytujú. Rovnako môžeme týmto pojmom odkazovať vo filozofickej rovine na platónsky dualizmus inteligibilného a senzibilného sveta, resp. karteziánsky dualizmus res cogitans a res extensa. S prihliadnutím k de Fontenellovym formuláciám je však pravdepodobnejší vedecký, resp. kozmologický výklad slova "svet".

Niektoré tézy, ktoré de Fontenelle naznačoval už v polovici 17. storočia a sú prítomné aj v Rozhovoroch, sú rovnako aktuálne aj dnes. Jednou z nich je obmedzenosť ľudského poznávania. Fontenelle uznáva, že ľudské poznanie je bytostne obmedzené a je tiež zahalené mnohými predsudkami. V dobe rozvíjajúceho sa osvietenstva bola problematika predsudkov vo vede zaiste aktuálnou témou, z pohľadu moderného človeka a modernej vedy si však môžeme dovoliť obmedzenie poznania napr. náboženskými, či tradicionalistickými predsudkami škrtnúť, aj keď v istých kruhoch a situáciách sa s predsudkami i dnes stále stretávame. Dôležitým predsudkom aktuálnym aj dnes, na ktorý de Fontenelle upozorňuje je už spomínaný subjektivizmus, resp. relativizmus ľudského poznania. Realita nemusí byť vždy taká, ako sa na prvý pohľad javí a vesmír môže z rôznych perspektív vyzerať rozlične. Zostáva nám ešte prirodzená obmedzenosť ľudskej civilizácie, na ktorú upozorňuje aj sám autor. Z jeho pohľadu je problémom nedostatočná kognitívna výbava človeka ako druhu, ktorá nie je schopná pochopiť prírodu v jej celku. Neustále zdokonaľujúca sa veda nás môže čiastočne priblížiť k zavŕšeniu poznania, avšak nikdy nevyčerpá observačné možnosti. Je nutné poukázať na to, že hoci sa veda a technológia od 17. storočia posunula míľovými krokmi, stále bojujeme s tým, že sme tou istou vedou a našimi kognitívnymi schopnosťami obmedzení. Aj napriek mnohým objavom a technickým vymoženostiam stále nedokážeme objavovať tajomstvá vesmíru na takej úrovni, ako by sme asi túžili. Dôvodom je aj rozľahlosť vesmíru, z ktorého dnes poznáme len nepatrnú časť. A čo potom možnosť viacerých vesmírov? Už niekoľko rokov sa vo vede objavuje pojem multiverzum, resp. mnohovesmír, čo je hypotéza existencie viacerých paralelných vesmírov. Týmto hypotézam sa venuje množstvo vedcov, ale aj súčasných popularizátorov fyziky, ako sú napríklad Brian Greene, Alan Guth, Michio Kaku či Max Tegmark. Táto problematika v sebe nesie otázky ako vedecké, tak aj filozofické, resp. metafyzické, preto je tak zložitá. Na otázniky spojené s obmedzeniami uvedenými Bernardom de Fontenelle nadväzujú aj niektorí zo spomínaných vedcov. Brian Greene, ktorý navrhol hneď niekoľko typov multivesmírov, pri vysvetlení tzv. tkaného (zošívaného) multivesmíru hovorí o nemožnosti ľudského pozorovania vesmíru za hranice nášho kozmického horizontu. Dôvodom je najmä spomínaná rozľahlosť vesmíru, ktorá môže byť nekonečná. „V nekonečnom vesmíre leží väčšina oblastí za hranicami, kam môžeme dovidieť a to dokonca aj tými najvýkonnejšími ďalekohľadmi“ (Greene, 2012, s. 32). Za hranicami nášho kozmického horizontu sa teda môže nachádzať nekonečné množstvo ďalších vesmírov. Iný vedec, Max Tegmark zas vraví, že otázka mnohovesmíru nie je vedeckou teóriou, ale predpoveďou, ktorá plynie z určitých vedeckých teórií. Jedným z typov mnohovesmírov, ktoré uvádza, označuje ako multiverzum úrovne jeden, je založený na chaotickej inflácii vesmíru, ktorá učinila realitu nekonečnou. Náš vesmír totiž Tegmark definuje len ako pozorovateľnú časť fyzikálnej reality, teda všetkého čo existuje. Ak je teda realita nekonečná, vytvoril sa priestor pre nekonečné množstvo tzv. Hubblovych objemov, čo je guľová oblasť pozorovateľného priestoru z pohľadu pozorovateľa. „Predpokladajme, že se inflácia ozaj odohrala a učinila náš priestor nekonečným. V takom prípade existuje nekonečne mnoho paralelných vesmírov úrovne I“ (Tegmark, 2016, s. 112). V nich sa môže stať nekonečne krát všetko, čo fyzikálne zákony dovoľujú, to znamená, pripúšťa sa aj možnosť alternatívnych verzií ľudí z planéty Zem. A tu vzniká hneď niekoľko závažných filozofických problémov týkajúcich sa determinizmu, vedomia človeka, jeho jedinečnosti, vnímania duše a podobne.

Práca Bernarda de Fontenelle tak neslúžila len ako popularizácia dobovej vedy, ale má rázny presah aj do súčasnosti, čomu dopomohli vedecko-filozofické formulácie základných postulátov, ktorým sa venoval, explicitné posúdenia vzťahu vedy a filozofie, ale jednoducho aj výber slov a slovných spojení samotných, keďže "mnohosť svetov" je od antiky až do dnešných dní kozmologicky verzatilné slovné spojenie spúšťajúce veľké množstvo odborných, vedeckých aj filozofických diskusií. Bernard de Fontenelle svojou prácou prispel novými perspektívami a pomohol ako laickej verejnosti priblížiť sa vede, tak aj vede, resp. kozmológii ďalej sa rozvíjať s novými náhľadmi v zálohe.

Autor článku: Mgr. Dávid Natafaluši, PhD.

Zdroje: 

FONTENELLE, de B. 1686. Rozhovory o mnohosti světů. Prel. D. Pichová. Praha – Brno: Togga – Masarykova univerzita, 2020.

GREENE, B. 2011. Skrytá realita. Prel. L. Motl. Praha: Nakladatelství Paseka, 2012.

MÜNZ, T. 2015. Cesta za skutočnosťou bez metafyziky. S Nietzschem a proti nemu. Bratislava: Kalligram, 2015.

TEGMARK, M. 2013. Matematický vesmír. Prel. J. Podolský. Praha: Argo/Dokořán. 2016