Osem miliárd asteroidov v Oortovom oblaku komét?

Čerstvý pohľad na nepríjemný problém - asteroidy pohybujúce sa po kometárnych dráhach - pomohol prísť k záveru, že asteroidy musia tvoriť minimálne 4% obsahu známeho rezervoára komét - Oortovho oblaku. Keď v auguste 1996 ďalekohľad na Havajskom vrchole Haleakala sledoval rýchlo sa pohybujúci objekt, astronómovia najprv nevedeli o aký druh telesa ide. Teleso dostalo predbežné označenie 1996 PW a malo veľmi excentrickú dráhu ako kométa, ktorá by sem vnikla z Oortovho oblaku ležiacom na samom okraji slnečnej sústavy. Ale nemalo kómu ani chvost – ani pri vizuálnom ani pri spektroskopickom pozorovaní – proste vyzeralo ako asteroid. Vtedy odborníci na dynamiku dráh Paul Weissman (Jet Propulsion Laboratory) a Hal Levison (Southwest Research Institute) navrhli, že teleso 1996 PW by mohlo byť v skutočnosti vzácnym hybridom – asteroidom z Oortovho oblaku komét. Ich nápad úplne odporoval konsenzu, že v tomto obrovskom vzdialenom rezervoáre sa nachádzajú len kométy. Ale Weissman a Levison nechali prehovoriť čísla: vypočítali, že spolu s biliónmi komét, by pri tesných planetárnych priblíženiach v ranej histórii slnečnej sústavy mohlo byť do Oortovho oblaku vymrštených až 8 miliárd asteroidov. Keď ďalší vedci začali tvrdiť, že objekt 1996 PW bola pravdepodobne „vyhasnutá" kométa, ktorá vyčerpala zásoby prchavých ľadov vytvárajúcich kómu alebo chvost, názor na možnosť prítomnosti asteroidov Oortovom oblaku sa začal opúšťať, avšak neupadol do úplného zabudnutia. V ďalších rokoch dynamici radikálne zmenili svoj pohľad na ranú históriu slnečnej sústavy. Teraz je rozšírený názor, že dráhy Jupitera, Saturna, Uránu a Neptúna sa museli posúvať a to možno aj v dosť značnej miere. V scenári nazývanom „Veľký pripináčik" Jupiter putoval dovnútra k Slnku až približne do vzdialenosti, kde je dnes Mars predtým než „ustúpil" (vďaka rezonancii so Saturnom) na svoju dnešnú dráhu. V každom prípade tento gravitačný chaos musel vymrštiť malé telesá všade dookola – do vzájomných kolízií, ku planétam a k Slnku a aj úplne von zo slnečnej sústavy. A tie, ktoré neunikli do medzihviezdneho priestoru skončili v Oortovom oblaku. Teraz dynamici vedení Andrewom Shannonom (University of Cambridge) získali nový pohľad na to, čo sa kde a odkiaľ vzalo v ranej slnečnej sústave. Ich počítačové simulácie publikované v októbrovom vydaní britského astronomického časopisu Monthly Notices of the Royal Astronomical Society potvrdzujú, že množstvo skalnatých telies pôvodne sa nachádzajúcich do 2,5 AU (375 miliónov km) od Slnka sa teraz môže skrývať medzi približne pol biliónom komét v Oortovom oblaku. Je to však zložitý výpočet, pretože astronómovia môžu veľkosti týchto vzdialených telies len odhadovať. Pozorovatelia majú teraz údaje len o troch z nich: C/2013 A1, ktoré preletelo pred nedávnom okolo Marsu, C/2013 P2 a C/2014 S3. Shannon a jeho kolegovia zistili, že asteroidy z Oortovho oblaku sú v ňom malou menšinou, je ich tam snáď len 4% z celkového počtu telies. Ale aj tak je to stále 8 miliárd telies (čo veľmi dobre zodpovedá odhadu Weissmana a Levisona) s hmotnosťou možno až jednej tretiny hmotnosti našej Zeme. „Oortov oblak obsahuje viac asteroidov než hlavný pás asteroidov medzi Marsom a Jupiterom!", poznamenávajú autori. V skutočnosti je dokonca možné, že sem mohli byť vyvrhnuté aj veľké kusy úlomkov z predpokladaného telesa, ktoré kedysi pri kolízii so Zemou vytvorilo náš Mesiac. Tak ako to, že votrelci z Oortovho oblaku ako je 1996 PW nie sú bežnejší? Sú to totiž malé telesá, pravdepodobne tmavé a bez typickej jasnej kometárnej kómy takže sú príliš slabé na to, aby sme ich spozorovali. Dokonca aj mocný širokouhlý LSST s priemerom objektívu 8,4 m (Large Synoptic Survey Telescope), ktorý by mal byť pripravený na pozorovanie v r. 2019, by mal problém objaviť ich. Shannonov tím predpovedá, že LSST by za interval desať rokov mohol objaviť približne tucet asteroidov pochádzajúcich z Oortovho oblaku.

Publikované v časopise QUARK 1/2015, RNDr. Zdeněk Komárek