Nový čudný typ supernovy

V astronomickej literatúre nájdeme informácie o dvoch základných druhoch supernov a o rozdieloch medzi nimi – typ Ia vyžaduje na svoju explóziu tesnú dvojhviezdu, zatiaľ čo pre typ II stačí jedna veľmi hmotná hviezda. V rokoch 2009 a 2010 boli v rámci prehliadky oblohy s názvom Palomar Transient Factory objavené dve zo štyroch nezvyčajne jasných a modrých supernov. Robert Quimby, astronóm z Caltechu, objavil v roku 2009 tri nezvyčajné supernovy a štvrtú v r. 2010, ktoré nechceli zapadnúť do ani jedného z dvoch uznávaných typov supernov. Tieto štyri supernovy boli 10 násobne jasnejšie než väčšina ostatných a trvalo im relatívne dlhú dobu (1,5 mesiaca) kým zoslabli. Ale najzvláštnejšie bolo, že ich spektrá boli v modrej oblasti veľmi jasné a nevykazovali ani známku prítomnosti vodíka – spoločnej základnej charakteristiky pri takýchto explóziách. Skutočne zvláštne! Potom Quimby zistil, že tieto čudné spektrá súhlasia veľmi dobre s dvoma inými zvláštnymi supernovami, ktoré takisto vzdorovali vysvetleniu: SN 2005ap, ktorú on spolu s ďalšími astronómami pozorovali pred niekoľkými rokmi a SCP 06F6, identifikovanú v roku 2006 pomocou Hubblovho kozmického ďalekohľadu. Všetkých šesť supernov bolo veľmi vzdialených – podľa červeného posuvu odhadol Quimby vzdialenosť SN 2005ap na 3 miliardy svetelných rokov a SCP 06F6 na 8 miliárd svetelných rokov. Vzdialenosti zvyšných štyroch boli niekde medzi týmito dvoma hodnotami. Zdalo sa, že všetky tieto supernovy sa navzájom podobajú, ale ako? „Máme celkom novú triedu objektov, ktorá sa nedá vysvetliť žiadnym z predchádzajúcich modelov,“ konštatuje Quimby. Tieto silné a jasné explózie sú dosť horúce (10 000 až 20 000 K) a materiál sa pri nich rozpína rýchlosťou až 10 000 km/s. Okrem týchto pár základných faktov zostávajú zahalené tajomstvom. „Tieto supernovy sú vzácne, veľmi svietivé a pravdepodobne nie sú poháňané rádioaktívnymi prvkami ako v prípade typov Ia a II,“ komentuje Robert Kirshner, odborník na supernovy z Harvard-Smithsonian Center for Astrophysics. Jedno z možných vysvetlení je, že veľmi hmotné hviezdy, 90 až 130 hmotností Slnka, odhadzujú vonkajšie vrstvy neobsahujúce vodík pred svojou samodeštrukciou a zahrievajú tieto obálky. Ďalšia predstava je, že každá takáto supernova zanecháva za sebou megnetar, superhustý, veľmi rýchlo rotujúci a veľmi silne zmagnetizovaný objekt. Interakcie rotujúceho magnetického poľa magnetaru s nabitými časticami v okolí by mohli vytvoriť dostatok energie na zahriatie obálok hmoty odvrhnutej do priestoru pri výbuchu supernovy. „Myšlienka, že toto môže formovať magnetar je skutočne zaujímavá,“ poznamenáva Kirshner. „Môj vlastný odhad je, že toto má viac do činenia s poslednými štádiami vývoja hviezd, kedy je množstvo plynu mimo hviezdy zasiahnuté rozpínajúcou sa obálkou supernovy.“ „V každom prípade by mal Quimby získať uznanie za zistenie, že zachytil niečo zvláštne a záhadné,“ uzatvára Kirshner.

RNDr. Zdeněk Komárek